Malá čierna bodka

Milá Duša,

Máš toho tak veľa. Všetko, po čom si doteraz túžila. Dokonca aj to, čo teraz nechceš, si chcela. Vybrala si si toto všetko okolo seba a máš všetko. A Ty? Ty sa stále pozeráš na tú jednu čiernu malú, mini bodku, ktorej priestor ešte v obraze nie je zaplnený. A si nešťastná.
Milá Duša, vidíš nezmyselnosť toho všetkého? Si nešťastná kvôli malej čiernej bodke a kvôli nej nevidíš všetko to, čo robí Tvoj život plnohodnotným. Zrazu pre Teba nie je dôležité všetko, čo máš. Zrazu to je samozrejmosť a Ty vidíš len tú čiernu bodku. Sústredíš sa na ňu tak veľmi, až sa z nej stane obrovská čierna diera, ktorá dokáže pohltiť všetko naokolo. Celý Tvoj život, všetko šťastie.
Malá čierna bodka… A pritom niekde hlboko vieš, že to pominie. Že keď sa prestaneš sústrediť na malú čiernu bodku a pozrieš sa na všetko okolo nej, ale naozaj pozrieš a precítiš všetko ostatné, malá bodka zmizne. Zmizne v šťastí, v obraze. Bude síce stále tam, ale už to nebude nešťastie. Už to bude len malá čierna bodka, lebo bez Tvojej pozornosti sa nemôže premeniť na čiernu dieru, ktorá pohltí všetko naokolo.
Milá Duša, Ty to predsa poznáš. A vždy, keď to prekonáš, spomenieš si. Že tá čierna diera, ktorá tam bola, neexistuje. Neexistuje bez Teba, bez Tvojej energie, Tvojej pozornosti. Že je to len malá, bezvýznamná čierna bodka. A snažíš sa zapamätať si to. Že nabudúce, keď sa objaví vo forme nedostatku, bolesti, túžby po niečom, čo teraz nemáš, budeš vedieť, že je to len bodka a keď ju prijmeš ako bodku v celom obraze Tvojho života, prestane byť dôležitá. Už toľko krát si to zažila, milá Duša. Po dĺžky životov, aj v tomto živote. Nespočetnekrát si to zakúsila a vždy si zabudla. A keď sa bodka objavila, dala si jej dôležitosť a stala sa čiernou dierou, ktorá všetko pohltila.
Kto ju tam dal? Tú bodku? Kto Ti stále pripomína, že je to tá najdôležitejšia vec a že Tvoje nešťastie je dôležitejšie, ako Tvoje šťastie? Kto, spomenieš si?
Je to hlas v Tvojej hlave. Súčasť Tvojho JA, ale nie si to TY, Duša. Tak sa pozri na tú bodku, ako na obyčajnú bodku a pripomeň si, že to Ty jej dávaš energiu, aby rástla, rástla do nekonečných rozmerov. Utíš hlas v Tvojej hlave, spomeň si, že to nie si TY, len Tvoja súčasť. Je to niekto, kto sa tvári, že Ti radí. Ale v skutočnosti sa len snaží, aby si tú bodku kŕmila a vyživovala, aby rástla a aby sa Tvoje nešťastie stalo stredobodom Tvojho života. Radí Ti, aby si sa snažila tú bodku zaplniť, vyfarbiť, a Ty tomu naozaj veríš, že keď ju zaplníš, budeš mať krásny, dokonalý obrázok. Lenže čím viac sa snažíš ju zafarbiť, prekryť, tým je bodka väčšia a väčšia, a mení sa na machuľu a ničí farby Tvojho obrázku. Tvojho života.
Je tam, je súčasťou Tvojho obrázku ale je tam toho oveľa, oveľa viac, na čo sa môžeš pozerať. Bodka tam je, a raz možno nebude, zmení sama svoju farbu. A možno tam ostane navždy. A raz, keď ju naozaj, skutočne prijmeš, budeš sa vedieť pozrieť na obraz s malou čiernou bodkou a uvidíš, že bez nej by ten obraz nebol kompletný.
Zmier sa s tým, milá Duša, že v obrázkoch sú malé čierne bodky. Jedna zapadne do obrázku a zmení formu, zmier sa s tým, že možno vyskočí iná malá čierna bodka. A buď za ňu vďačná, akokoľvek nezmyselne to hlasu v Tvojej hlave pripadá. To skúšaš samu seba, nezabúdaj na to. Lebo keď nezabudneš, tak pár bodiek vyskočí a keď hlas v Tebe zistí, že sa mu nedarí upriamiť Tvoju pozornosť iba na tie bodky, a oni sa nezmenia na čierne diery, hlas zmizne… Ja viem, Duša, hovoria Ti, že ten hlas je súčasťou Teba, že je s Tebou odjakživa a nemôže zmiznúť. Ale on raz zmizne. Jediné, čo pre to musíš urobiť, je vytrvať vo svojom pohľade na celý obrázok. Prijmi bodky a uvidíš, že tam patria, že nádherne doplňujú pestrosť Tvojho života. Stanú sa súčasťou obrazu a budú slúžiť iným dušiam na to, aby videli, že bodky sú len bodky.
Ja viem, teraz si v panike. Tvoj hlas kričí: ale veď keď ich prijmeš, zmieriš sa s bodkami, a nebudeš ich zamaľovávať, budú vyskakovať ďalšie a ďalšie až nakoniec z Tvojho obrazu ostane len čierna masa bodiek!
Nie je to tak. Ak sa sústredíš na bodku, snažíš sa ju zamaľovať, myslíš, že tam už nebude? Bude, len prekrytá falošnou farbou. A takto falošne zamaľuješ celý obraz a na konci zistíš, že si si namaľovala síce pekný obrázok, ale v skutočnosti je to len náter na miliónoch čiernych bodiek. Nezamaľovávaj ich. Nechaj bodky tam. Prijmi ich a keď hlas v hlave zmizne, uvidíš, že zmenia farbu samé. A tie ktoré majú ostať čierne, budú čierne a Tebe sa to tak bude páčiť. Neprekrývaj obraz svojho života falošnými farbami v snahe zničiť bodky. Čím viac ich budeš ničiť, tým viac bodiek vyskočí.
Milá Duša, čierne bodky sú tiež Tvoje. Prijmi ich a dosiahneš to, o čo sa nevedome celý čas snažíš.
Lebo cieľom nie je nakresliť farebný obrázok, aby ho všetci videli, aký je krásny a veľkolepý. Aby všetci uznanlivo kývali hlavami, koľko si sa natrápila, kým si ho namaľovala. Cieľom je prijať obraz taký, aký je. Je Tvoj, jedinečný. Keď ho prijmeš a necháš štetec, aby maľoval tak, ako to má predurčené, dostaneš ten najkrajší obraz, aký si ani nevieš predstaviť. Bez toho, aby si ho plánovala, merala, programovala.
Milá Duša, vtedy hlas v Tvojej hlave zanikne. Nebojuj proti nemu. Čím viac budeš bojovať, tým bude silnejší. Lebo keď bojuješ, dávaš mu energiu. Nechaj hlas hlasom, prijmi ho ako tú čiernu bodku. A keď ho prijmeš, a napriek nemu budeš vidieť svoj obraz, hlas sa stane súčasťou obrazu. Zanikne v ňom, lebo obraz, ten obraz si Ty, milá Duša. Aj hlas si Ty, ale je to len ďalšia bodka, nie obraz. Hlas zanikne v obraze a stane sa jeho súčasťou. Krásnou bodkou, bez ktorej by obraz nebol obrazom. Ale hlas netvorí obraz, nezabúdaj, milá Duša… Jednoducho, prijmi bodku ako bodku. A bodka 🙂