O dvoch krajinách

 

Bolo nebolo, boli raz dve mestá. Tie mestá spolu susedili, ale keďže boli úplne odlišné, neudržiavali medzi sebou užší vzťah, než bolo nutné. Pravdaže, obchodné vzťahy fungovali. Avšak priateľstvá, nebodaj manželstvá medzi obyvateľmi týchto miest neexistovali.

Ako som už povedala, tie mestá boli úplne odlišné. Niežeby mali každé iné podnebie, alebo prírodu. Aj ľudia v nej si na pohľad boli podobní. A predsa žili úplne opačné životy. Životy ľudí v meste zvanom Alhambra boli veľmi jednoduché. Nemali medzi sebou komplikované vzťahy, muži nepodvádzali svoje ženy, ženy nekričali na deti. Deti nerobili na uliciach scény a svokry sa mali rady s nevestami.

Kdežto v Betranii to bola jedna veľká telenovela, ľudia ju priam žili. A strašne radi o tom aj medzi sebou hovorili: kto s kým koho podviedol, kto koho okradol, ako sa susedia pohádali a jeden druhému podpálil dom, a tak. V Alhambre sa o takých veciach vôbec nerozprávali, a tak keď sa Betránčan s Alhambrančanom náhodou predsa len dostali do kontaktu, bolo väčšinou ticho. Betránčania si preto o ľuďoch z Alhambry mysleli, že sú to namyslenci, pretože tí sa odmietali baviť na každú ich načatú tému. Miesto toho len rozprávali o tom, ako sa majú dobre, chvália sa bohatou úrodou alebo svojimi loďami.

Bolo to veľmi zaujímavé, ale v Alhambre vôbec neboli niektoré profesie. Napríklad lekár tam bol iba jeden, a aj to sa poväčšinou zaoberal svojou záhradou, a policajti, vojaci a mestská rada dokonca úplne chýbali. Namiesto toho tam mali kopu maliarov, spisovateľov, cestovateľov a vedcov.

Ako sa stalo, ako nie, jeden Betránčan začal byť tak neskonale nešťastný, že zatúžil po šťastí. To v Betránii nebola bežná vec, pretože ľudia sa tam pozerali na to, aký ťažký život je, takže myšlienka o šťastní bola pre nich nedosiahnuteľná utópia. Tak vzdialená, že ich privádzala ešte do väčšieho zúfalstva. A tak na šťastie nemysleli. Nikdy.

Až na tohto jedného Betránčana. Uprostred ďalšej z nekonečného radu prebdených a pretrápených nocí nad vzťahom s otcom, mizernou prácou strážcu hradieb okolo Betránie a strachom z toho, čo ho zajtra opäť čaká, prežil náhle a nečakané poznanie. Pochopil, že všetko, čo chce, je byť šťastný.

Samozrejme, že sa tým nič nevyriešilo a jeho ďalší deň opäť stál za starú bačkoru.

Avšak pocit, ktorý zažil pri pochopení toho, čo chce, už bol prežitý a semienko zasiate. Vzklíčilo o pár dní neskôr, keď kontroloval čerešne privezené z Alhambry. V Betránii sa tejto odrode nedarilo a keďže sa z nej vyrábal špeciálny likér, ktorý mali Betránske ženy v mimoriadnej obľube, dovážali ich.

Cez mestskú bránu chodievalo iba pár vozov denne, a kočiši boli zväčša tí istí. Aj tohto strážnik poznal, a tak sa ani neunúval kontrolovať jeho dekrét o povolení k vstupu do mesta. Znudene nahliadol do voza prikrytého plachtou, a už sa chystal kývnuť kočišovi, že môže pokračovať, keď si vtom všimol niečo zaujímavé. Kočiš mal jedno oko prelepené páskou a nos napuchnutý div nie na veľkosť uhorky.  Podišiel k nemu a spýtal sa: „To čo si robil, že si sa takto doriadil?“

Kočiš odpovedal: „Minulý týždeň sa mi na ceste pokazil voz, nič vážne. A ako som ho pri ceste opravoval, spod okoloidúceho koča vystrelil kameň a trafil ma. Za pár týždňov budem v poriadku.“

„To je strašné, ako jazdia niektorí ľudia, vidia že človek má na ceste problémy a ani nespomalia. A žandári našli toho sviniara, čo Ti to spravil?“ Opáčil strážnik.

„Nemáme žandárov, a ten chlapík hneď zastal, keď videl, čo sa stalo. Nevšimol si ma pod vozom, bola to nehoda. A hneď ma odviezol k lekárovi, čo mi to ošetril. Ako hovorím, za pár dní budem v poriadku.“

Strážnik však neprestal. „Veď to je ujma na zdraví, to sa nebudeš súdiť?“

„Kdeže, a načo? Veď doma som bol iba tri dni a opäť môžem pracovať, okrem toho nemáme sudcov a hovorím Ti, že ten muž to nespravil naschvál.“

„Počkaj počkaj, nemáte žandárov, a nemáte sudcov? A kto rieši spory, a kto vyšetruje krádeže?“

„Vlastne niet čo vyšetrovať, ak sa niekedy niečo stane, vyriešime si to medzi sebou, nepotrebujeme na to rozhodcov ani vyšetrovateľov.“

„A čo, aj ručne stručne?“ uškrnul sa strážnik a už si predstavoval takú riadnu, šťavnatú férovku.

„Nepotrebujeme sa biť, vieme sa dohodnúť.“

Strážnika natoľko zarážali všetky skutočnosti, ktoré tu uvádzal kočiš, že ho zavolal do svojej búdky vedľa mestskej brány a tam debata pokračovala dobrú hodinu. Otázka striedala odpoveď a čím viac otázok strážnik mal, tým boli odpovede pre neho udivujúcejšie.

Napokon si spomenul na svoju túžbu spred pár dní a povedal: „Ak je toto všetko, čo mi tu rozprávaš, pravda, vy ste tam hádam všetci šťastní.“

Kočiš nepovedal nič. Iba sa pozrel strážnikovi do očí a, sotva znateľne sa usmial.

,Takže ak pôjdem do Alhambry, nájdem šťastie., Pomyslel si strážnik. Doteraz by ho taká vec ani vo sne nenapadla. Chcieť žiť v Alhambre, snobskej krajine plnej idiotov!

Ako si pomyslel, tak aj urobil. Do pár mesiacov sa strážnik vydal na cestu do Alhambry plný presvedčenia, že sa začína jeho šťastný život.

Opak bol však pravdou. Nevedel si zvyknúť na nové prostredie, síce len o pár kilometrov južnejšie ako jeho domov, všetko však bolo iné. Prebdené noci pokračovali aj v Alhambre. A s tými blbcami sa nemal o čom baviť.

Po pár týždňoch po jeho návrate vybavoval opäť voz plný čerešní a sedel v ňom opäť známy z Alhambry.

„No boli mi to pekné sprostosti, čo si mi narozprával. V Alhambre vôbec nie je také šťastie, ako si mi natáral. Iba čo som si zbytočne minul dovolenku.“ Nakladal strážnik kočišovi.

„Ale my nie sme šťastní preto, že žijeme v Alhambre, pán strážnik. Naše šťastie nevyplýva z toho, kde žijeme. Naše šťastie vyplýva z lásky.“

„Láska je na prd, aj tak ťa tá tvoja raz podvedie. Všetky sú rovnaké.“

„Hovorím o inej láske. U nás doma vieme, že jediná správna vec je ľúbiť sa. Sám seba, presne takého, aký som. A keďže sa ľúbime, naše vlastné šťastie je pre nás najpodstatnejšie. A preto si vedome vyberáme také myšlienky, ktoré nás robia šťastnými. Na každú vec sa viete pozrieť z rôznych uhlov pohľadu. Vy v Betránii sa pozeráte na tú najtmavšiu stranu. My si vyberáme tú najsvetlejšiu. Neriešime problémy, miesto toho sa tešíme z toho, čo sa nám darí. Namiesto závisti sa tešíme s tým druhým z jeho úspechu. Nepriväzujeme sa vzájomne zmluvami, dohodami, lebo vieme, že spolu sme kým to obe strany chceme a akonáhle jedna strana začne chcieť iné, vieme, že niečo lepšie je na ceste. Nepozeráme sa na to, aké to je zlé, ale na to, čo je dobré. Preto si nepotrebujeme domýšľať, prečo tí druhí robia to čo robia, lebo vieme, že hovoria pravdu. Miesto intríg riešime naše sny, a vymýšľame vynálezy, ktoré nás napadnú. Jednoducho, naša energia vychádza z lásky k sebe. A keďže vieme, že každý je u seba na prvom mieste, vládne medzi nami hlboký rešpekt. Preto sme šťastní.“

Strážnik najprv nerozumel ničomu z toho, o čom kočiš hovoril. S každým ďalším rozhovorom so kočišom z Alhambry však odhaľoval hlbšie a hlbšie poznanie a jedného dňa to precítil. Uprostred ďalšej bezsennej noci precítil lásku k sebe, k bezsenným nociam, ktoré zažíval, a prestal s nimi bojovať. Prijal ich za svoje a precítil tak hlboký cit, že záblesk šťastia na moment ochromil jeho zmysly.

Tá túžba po zopakovaní tohto citu bola tak silná, že pomaly, pomaličky pripustil, že hlúpy kočiš z Alhambry vie viac, ako on, a začal sa učiť na veci pozerať z jeho uhla pohľadu. Trvalo to niekoľko rokov, ale strážnik sa v očiach Betránčanov stal strážnikom-maliarom, cvokom, čo načuchol z toho neustáleho kontaktu s Alhambrančanmi. Až do smrti miloval svoje bezsenné noci, kedy vytváral neskutočné diela, ktoré dnes visia v národnom múzeu ako diela jedného z najtalentovanejších umelcov svojej doby. Dovtedy však prežil jeden šťastný život, plný lásky.

…………..

Milá Duša,

Nezáleží na tom, kde žiješ a aké sú okolnosti Tvojho života. Môžeš byť aj Betránčan ? Záleží len na tom, či je Tvoje šťastie Tvoja priorita. Iba tak vieš nájsť cestu k láske k sebe, ktorá Ti zaručí šťastne prežitý život so všetkým, po čom túžiš. Vnútorné šťastie a láska k sebe sú na seba veľmi úzko napojené.