Smútok ženy

 

Milá Duša,

Dnes Ti porozprávam príbeh.

Kedysi dávno, v časoch, ktoré nezažil ani najstarší človek na zemi, stala sa táto celkom bezvýznamná príhoda.

V jednom malom mestečku v horách Ázie žila mladá žena. Mala zo 5 detí a za muža bohatého kupca, a tak si žila v blahobyte. Mali veľký dom v centre mesta, ktorý susedil s domom miestneho panovníka. Staršie deti mali vyhlásených učiteľov, mladšie hneď niekoľko opatrovateliek. V dome, samozrejme, pracovali slúžky a pomocníci, takže žena žila v skutočnom pohodlí.

Naviac, hory v okolí mesta poskytovali nádhernú prírodu, v okolí bolo niekoľko jazier, takže si žena mohla žiť ako v bavlnke. A to si aj všetky ostatné ženy z toho mesta mysleli.

Ale chyba lávky, v skutočnosti žena šťastná nebola. Práve naopak, v jej vnútri sa usadil hlboký smútok. Žena často plakávala, ešte častejšie sa v nej však rodil hnev na všakovaké maličkosti, ktorý si vybíjala nielen na služobníctve, ale aj na deťoch. Keď hnev pominul a uvedomila si, čo napáchala, vždy to ľutovala, cítila sa vinná a to jej smútok ešte zväčšovalo.

Muž videl, že jeho žena chradne a tak do svojho domu povolal dvorné dámy, ktoré mali ženu priviesť na iné myšlienky. Bez výsledku. Ženu nebavilo klebetiť s priateľkami, ani prechádzky po záhrade.

Poslal teda ženu do chrámu, aby ju kňazi zbavili hnevu a smútku a priviedli opäť k životu. Ani to nepomohlo, kňazi však prisľúbili, že sa za nemocnú budú modliť.

Jej utrpenie časom ešte rástlo, až narástlo do takých rozmerov, že sa jej muž rozhodol obrátiť sa na lekárov s prosbou o pomoc. Povolal tých najvychýrenejších odborníkov, ktorí celé týždne skúmali ženin stav. Predpísali jej množstvo mastí, piluliek, odvarov, naordinovali niekoľko diét, no ženin stav sa nezlepšil.

Čo mal muž robiť? Biť ju nechcel, aby skrotla, ako mu radili jeho priatelia večer pri víne. A tak mu neostávalo iné, len ženu zavrieť do jej komnát a držať ju pod zámkom.

Ako si iste vieš predstaviť, milá Duša, toto opatrenie priviedlo ženu na pokraj zúfalstva. Už neverila nikomu, dokonca služobníctvo podozrievala, že ju chce otráviť.

Po meste sa začalo povrávať, že obchodníkova žena sa pomiatla. Niekedy ju bolo vídať na jej balkóne, ktorého roh prečnieval do ulice, ako tam sedí a neprítomne hľadí pred seba. Jej neupravené vlasy povievali vo vetre a naozaj sa zdalo, že žene niet pomoci.

Či to bola náhoda, alebo vyslyšané modlitby kňazov, navštívil raz obchodníkov dom starý priateľ, kupec, ktorý chcel svoj náklad prepraviť do susednej krajiny spolu s tým obchodníkovým. Po dojednaní podmienok spoločnej výpravy sa spýtal na zdravie obchodníkovej manželky.

Ten posmutnel a rozpovedal kupcovi, čo sa jej prihodilo.

Muž pozorne počúval, potom pokýval hlavou a povedal:

„To veru nerád počujem, priateľu. Pripomína mi to prípad dcéry lýdskeho kráľa Sadyatta. Tiež sa pomiatla a nikto jej nevedel pomôcť. Až jeden záhradník ju vyliečil.“

„Záhradník?“ začudoval sa obchodník. Opäť v ňom skrsla iskierka nádeje, že jeho žene predsa len vie niekto pomôcť. „Ako? Vari pozná lepšie byliny ako najlepší lekári?“

„Kdeže!“ zasmial sa kupec. „Jediné, čo ako-tak chorej pomáhalo, bol pobyt v záhrade. Sedávala na lavičke celé dni bez pohnutia. Povrávalo sa, že záhradníka veľmi rozčuľovalo, ako ho žena neustále pozoruje a v jednej nestráženej chvíli, keď nebol nablízku nikto z dvoranov jej do ruky strčil motyčku a prikázal: „Tvor!“

Tak ju prekvapilo, čo jej ten úbohý záhradník prikázal, že poslúchla a tvorila. Odvtedy plela v záhrade presne deväť dní od svitu do mrku, a na desiaty deň začala opäť rozprávať, dokonca sa usmievala. Nikto si nevedel vysvetliť, ako je možné, že obyčajné hrabanie sa v hline je tak liečivé. Možno by to mohla skúsiť aj Tvoja žena.“

„Moja žena neznáša záhradu, páli tam na ňu slnko, toto jej určite nepomôže“ posmutnel obchodník a rozlúčil sa s kupcom.

Žena však celý rozhovor počula cez otvorené okno. Začal ju zaujímať práve vtedy, keď kupec začal spomínať bláznivú princeznú. Dobre vedela, čo si o nej ľudia šepkajú.

Už-už sa chcela vrhnúť do poriadneho záchvatu hnevu a vychrliť na muža najšťavnatejšie nadávky za to, ako sa opovažuje prirovnávať ju k bláznom, keď začula ten príkaz: „Tvor!“.

Kupec bol výborný rozprávač a tak príkaz zvolal hlbokým, dunivým hlasom, až sa žene za oknom zdalo, že to vychádza z neba.

Niečo v nej pochopilo podstatu celého príbehu. V ten večer žena zaspávala so zvláštnym pocitom.

Na ďalší deň hneď zrána schytila žena do rúk harfu a hrala. Kedysi dávno, ešte ako dievča mala učiteľa na harfu, ktorý do nej vlial lásku k hudbe. V noci sa jej totiž prisnilo, že je opäť malým dievčaťom a hrá, hrá a hudba, ktorú vyludzuje je celkom iná, nadpozemská, akú ešte nikdy nepočula.

A tak žena hrala, hrala z hĺbky duše a s hudbou spod jej prstov odchádzal von aj smútok.

Žena odvtedy často presedela pri harfe celé hodiny a skladala stále krajšie a ľúbeznejšie melódie. Ľudia sa pod jej oknami začali pristavovať už nie s posmešným šepotom, ale často v nemom úžase ostávali stáť počúvajúc hudbu, ktorá snáď ani nebola z tohto sveta.

Ako zo ženy odchádzal smútok, odišiel aj hnev. Začala sa usmievať. Tvorila. Len tak, z radosti toho, že tvorí. Nie kvôli sláve, nie kvôli uznaniu, z čistej radosti, že tvorí. A v šťastí prežila celý zbytok života…

Milá Duša, tento príbeh sa odohráva v rôznych variáciách aj dnes. Deje sa bohatým, chudobným, inteligentným aj prostým, čestným aj podvodníkom.

Keď iba prijímaš, spotrebovávaš a ak Tvoja Duša nemá možnosť tvoriť, chradneš.

Tvorením sa nemyslí starostlivosť o domácnosť, rodinu, chodenie do práce, hoci aj toto všetko môže byť tvorivé. Tvorenie je niečo, kedy z ničoho vytváraš niečo, nechávaš Dušu viesť, vlievaš do tej činnosti energiu len z čistej radosti. Nie preto, že je to potrebné. Nie preto, že na konci bude niečo príjemné. Len tak.

Keď hráš na harfe. Keď sadíš kvety. Keď maľuješ, nechávaš sa unášať svojou fantáziou a vytvoríš z ničoho niečo. Nie kvôli výsledku, len tak pre radosť.

Nájdi si aspoň jednu činnosť, pri ktorej tvoríš, nech je akokoľvek nezmyselná. Vtedy Duša spieva a s ňou spieva celý vesmír. Duša môže uvoľniť nahromadenú energiu. Ak ju totiž neuvoľníš, nerozplynie sa. Premení sa na smútok, hnev a všetky nepríjemné emócie.

Akonáhle začneš tvoriť, včleníš sa do celého toku tvorivej energie a čím viac vytvoríš, tým viac inšpirácie bude prichádzať.

A čo je inšpirácia? Tvorivá energia, ktorá mení svet.

Preto uvoľňuj svoju energiu cez tvorbu, a smútok, bolesť hnev a všetky ostatné nepríjemné pocity postupne zoslabnú, až nakoniec zmiznú.