Vincent

Nebolo to ani tak dávno, čo sa tento príbeh stal, nejakých 150 rokov dozadu.

Narodil sa chlapec. Ako to už u chlapcov býva, učili ho na chlapské povolanie. Mal sa stať kňazom, alebo učiteľom. Tento chlapec bol najstarší zo všetkých detí, a tak jeho úloha bola pomerne jasná. Lenže chlapec vôbec netúžil po učiteľovaní. Ani po kázaní. Odmalička bol zádumčivý, nie príliš priateľský, okolie mu často dávalo prívlastok čudácky.

Tento čudácky chlapec rád maľoval. A rád maľoval po svojom. Inak, ako veľkí maliari dávnych čias. Keď maľoval, cítil, že ťahy štetcom nie sú tak celkom výsostne jeho dielo. Cítil, že vtedy do diania vstupuje aj nejaká iná, neznáma sila. Nie múza, ani inšpirácia, tie prichádzajú ešte pred tvorením. Toto bola neznáma veličina, snáď entita, ktorá akoby mu miestami viedla ruku.

A keďže to prežíval, keďže bol súčasťou toho zázraku pomoci zhora, bol skalopevne presvedčený, že jeho diela musia byť svetom odhalené, rešpektované, ba dokonca milované. Jednoducho to vedel.

Lenže…

Lenže svet to vonkoncom nevedel. Každý, komu s vášňou hraničiacou so šialenstvom ukazoval svoje obrazy nad nimi len mávol rukou. Beztak ho všetci poznali ako čudáka, pomätenca, ktorý si vzal do hlavy, že bude maliar a tak sa na neho hrá. A miesto poriadnej práce cez dni vyspáva a po nociach čarbe tie svoje čmáranice.

Sem-tam sa nad ním hostinská zľutovala a za obraz, ktorý potom hodila do kúta v sklade mu dala najesť a napiť. Nešlo jej o obraz, len jej ho bolo ľúto a nechcela, aby sa cítil ešte poníženejší, ak by mu dala jedlo zadarmo.

A čím viac sa maliar snažil poukázať na geniálnosť svojich diel, tým viac sa mu smiali, tým viac ním pohŕdali. Všetci, a najviac umelecká smotánka. A maliar čakal na objavenie, na rešpekt, ktorý si jeho diela zaslúžili, ako bol presvedčený. A čím dlhšie čakal, tým zúrivejšie tvoril. Tým smutnejšie boli jeho diela. Pridával do nich svoje pocity ako sebavyjadrenie a dúfal, že keď verejnosť uvidí zúfalstvo ukryté v jeho obrazoch, pochopí a ocení ich kvalitu. No nič také sa nestalo.

Maliar na konci ledva jedol, takmer nič nespal, len maľoval. Maľoval s vášňou priam neľudskou a s každým ďalším neobjaveným dielom jeho zúfalstvo narastalo. Narástlo až tak, že dobrovoľne odišiel do sanatória pre duševne chorých. Narástlo až tak, že v tom sanatóriu sa o rok neskôr zmárnil.

……

O 11 rokov neskôr mal svoju prvú výstavu v Paríži, ktorá spôsobila, že konečne bol objavený. Vincent van Gogh.

Milá Duša,

Možno aj Ty pri svojej tvorbe vieš, že je to majstrovské dielo, ktoré by mal svet spoznať. Že má obrovskú hodnotu, ktorú ale zatiaľ nevidí nikto, iba Ty. Lebo Ty si stála pri zrode, Tvojou rukou prešla dokonalosť vesmíru, aby zachytila to, čo sa zachytiť dá len umením.

Možno sa všemožne snažíš, tak ako Vincent, aby svet uvidel dokonalosť Tvojich diel. A možno preto môže byť pre Teba život van Gogha úžasnou inšpiráciou – on vedel, akú hodnotu vytvára. Ale bol celkom sám. To vedomie „nespravodlivosti“, slepoty sveta ho priviedlo na pokraj šialenstva, napokon za jeho okraj. Len si predstav, aké diela by bol mohol stvoriť, keby sa zmieril s tým, že svet je slepý. Keby opustil túžbu otvoriť svetu oči, dokázať, čo všetko prináša. Len si predstav, aké by boli jeho diela bez prímesy zúfalstva a smútku na konci jeho tvorby. Len si predstav, aký dlhý a bohatý život mohol prežiť, nebyť zúrivosti nad tým, že svet ho nechápe.

Aj Ty máš možnosť, ako prijmeš ľahostajnosť sveta v ktorejkoľvek oblasti Tvojho života. To, že máš pravdu, že Tvoje skutky alebo diela sú mimoriadne cenné už vieš. Stojí za to venovať svoje šťastie snahe o uznanie? Alebo si vychutnávať to sladké tajomstvo, že tvoríš niečo, čo, ak to raz bude svetom objavené, bude mať nedoziernu hodnotu pre všetko ľudstvo, nielen pre Teba? Podobne ako matka uchovávajúca dieťa vo svojom lone – ona vie, že je tam. Svet to vidieť nemusí. A dieťa si nájde samé správny čas a okolnosti, za ktorých má prísť na svet. Stvorenie diela je len jeho počatie. Narodenie je, keď ho objaví „svet“.

Ty vieš, že si počala, milá Duša. Nechaj dieťa, nech je narodené s láskou a pokojom…