Makadi a svetlo

 

Bol raz jeden chlapec. Volal sa Makadi a žil veľmi, veľmi dávno v jednej skromnej rodine, v jednej malej dedine ďaleko za morom. V tej dedine žila vedma, ktorá bola široko-ďaleko známa ako múdra a veľmi mocná žena, pretože vedela uzdravovať chorých na tele aj na duši.

Keď bol Makadi malý, rád sedával pred chatrčou vedmy a pozoroval ľudí, ktorí za ňou chodili zďaleka. Boli veľmi rôznorodí, a Makadiho veľmi zaujímali. Najviac ho však fascinovalo, že do chatrče vošli zbedovaní, a keď vyšli von, zrazu boli iní. Inak svietili, ako on hovorieval.

Raz, keď sa vedma za včasného rána vybrala do lesa nazbierať liečivé bylinky, nabral Makadi odvahu a prihovoril sa jej. Dovtedy ju iba pozoroval, z pohľadu dieťaťa mu prišla nesmierne mocná, a trošku

strašidelná. Nedbala veľmi na svoj zovňajšok, šedivé vlasy, ktoré jej lemovali vráskavú tvár mala večne strapaté a šaty špinavé od večného kuchtenia lektvarov a túlania sa v lesoch. Nie veru, nevyzerala ako ostatné ženy v dedine, a tak sa jej Makadi trošku bál. Zároveň však videl, že ona svietila zo všetkých najsilnejšie. Niežeby z nej vychádzalo svetlo, ktoré sa dá vidieť očami, nejak to však „cítil“.

Cítil jej žiaru a cítil, že je dobrá.

Nuž sa po prvý krát osmelil a ako vedma vykročila na cestičku do lesa, pobehol za ňou a spýtal sa jej, či sa k nej môže pridať, že prinesie domov čerstvé maliny mamke na koláč. Vedma zastala, pomaly sa k nemu obrátila a dlho sa na Makadiho pozerala. Zľakol sa toho pohľadu, lebo mal pocit, že vidí až do neho, snáď aj čo si myslí, vytrval však a aj keď by sa najradšej otočil a utekal do dediny, jej pohľad vydržal.

Vedma sa otočila opäť smerom k lesu a ponad plece zašomrala: „Poď.“

Makadi ju nasledoval. Sprvoti sa tmolil za ňou, a keď sa vedma zastavila, aby natrhala to, čo potrebovala, držal sa obďaleč.

No čím hlbšie boli v lese, tým bližšie sa jej držal. Akoby bez slov medzi nimi narastala dôvera v neznámom prostredí. Napoludnie vedma zastavila na čistinke, posadila sa na spadnutý kmeň a ponúkla chlapča, aby si zajedlo z jej zásob. Ako jedli, Makadi zhodil ostych a rozhovoril sa.

O všeličom, čo zažíva v jeho detskom svete. Vedma počúvala, sem-tam sa niečo spýtala a Makadi štebotal ostošesť. Nakoniec, keď vedma začala baliť veci do batôžka, povedal:

„Ako vkladáš do ľudí svetlo?“ Vedma sa naňho opäť dlho zadívala, potom pomaly pokračovala v balení.

„Nevkladám.“ „Akože nevkladáš? Keď vchádzajú dnu, nesvietia. A keď od Teba odchádzajú, tak svietia. A Ty svietiš najsilnejšie. Takže im ho tam musíš vkladať.“

Vedma zasa zopakovala: „Nevkladám do nich žiadne svetlo. Iba ich liečim, aby sa rany na tele a duši rýchlejšie zahojili.“

„Nauč ma to, aj ja chcem vkladať svetlo do ľudí.“ Trval na svojom Makadi.

Vedma sa na neho prísne pozrela, a celou cestou späť bola ticho. Makadi si bol istý, že ju nahneval a tak sa radšej držal niekoľko krokov za ňou. Keď vyšli z lesa a zamierili k dedine cez dlhú lúku, vedma povedala poslednú vetu:

„Kto si, Makadi? Nájdi odpoveď na moju otázku, a ja Ti vyjavím tajomstvo svetla. “

Makadi sa tomu veľmi potešil. Vedma sa nehnevá a stačí, že uhádne jej hádanku a aj on bude môcť vkladať svetlo do ľudí! Utekal domov a kým zaspával, v duchu hľadal odpoveď na to, kto je.

Otázka sa zdala ľahká, naporúdzi mal hneď niekoľko odpovedí: je chlapec, je človek, je Makadi, je syn stolára, je poddaný kráľa Doharta. Len nevedel, ktorá z týchto odpovedí je tá správna.

Hneď ráno utekal za vedmou a postupne povedal každú z odpovedí, ktoré si pripravil. Na všetky však vedma zakrútila hlavou, a povedala: „Nie, to nie si.“

Odvtedy každé ráno po sedem rokov Makadi chodil za vedmou s novou odpoveďou. Vždy nesprávnou. Vďaka snahe o správnu odpoveď sa dal na štúdium, zháňal múdre knihy a veľa debatoval s učencami, ktorí prechádzali jeho dedinou, a tak hlbšie a hlbšie skúmal, kto je.

Jedného dňa si bol celkom istý, že vedmu poteší a konečne uhádne jej hádanku, pretože sa v istej múdrej knihe dozvedel, že človek sa skladá z malých čiastočiek, ktoré sú voľným okom neviditeľné, no existuje zväčšovadlo, pod ktorým tie čiastočky vidieť. Ich objaviteľ ich nazval bunkami. Naradostený utekal za vedmou a hneď vo dverách volal:

„Vedma! Drahá vedma, už viem správnu odpoveď. Som zhlukom veľkého počtu malých čiastočiek, buniek. Vyzraď mi už svoje tajomstvo.“

Aj táto odpoveď však bola nesprávna a Makadi smutne odišiel. Bol z večného hľadania tak unavený, že sa  vzdal svojej túžby objaviť, ako vedma vkladá svetlo do ľudí. Jednoducho hádanka nemá riešenie, nikdy neuhádne správnu odpoveď. Bol veľmi sklamaný, ale aj vyčerpaný a naozaj cítil, že vo svojej snahe zašiel až na samý kraj svojich síl.

V tú noc spal veľmi tvrdo. V hlbokej noci sa mu prisnil sen. Videl vedmu, ako svietila v tme a svetlo z nej prýštilo na všetky strany. Okolo nej boli chorí, mrzáci a pomätenci, ktorých priťahovalo jej svetlo tak, ako Makadiho. Vedma iba stála, a svietila. A chorí zrazu začali svietiť tiež, najprv len plápolali, no potom sa rozsvietili rovnakou žiarou, aká sálala z vedmy. Potom sa zrazu všetko rozkrútilo v šialenom kolotoči svetla a postáv, a postavy zmizli. A ostalo len svetlo.

Makadi sa zobudil, a hoci bol trochu rozrušený zo sna, čo sa mu sníval, pripisoval to sklamaniu, ktoré prežil v predošlý deň. Nemyslel naň viac a žil svoj deň. Zrazu, keď už nemusel hľadať odpoveď na vedminu hádanku, mal oveľa viac času. A tak pomáhal otcovi v jeho práci a potom sa staral o súrodencov. A prežil veľmi pekný deň.

V noci sa mu však opäť prisnil sen. Tentoraz nesvietila vedma, ale on. Zvnútra mu vychádzalo svetlo a svietilo stále jasnejšie, až oslepilo všetko navôkol.

Keď sa Makadi zobudil, cítil veľký pokoj. Akiste z toho príjemného sna, pomyslel si. Ešte chvíľu ležal v posteli a užíval si ticho zobúdzajúceho sa rána, keď v tom zrazu pochopil. Pochopil sen, pochopil vedminu otázku, pochopil svet… Zrazu vedel, kto je. V okamihu vedel, že svetlo z vedmy nevychádza. Že ona ho skutočne nevkladá do ľudí. Že do neho sa svetlo nedostalo. Že JE svetlo. Zrazu pochopil že veľké je malé, studené horúce a všetko je jedno. Že svetlo je Boh.

Toto poznanie bolo natoľko obrovské, až sa stalo nepatrným. Makadi prežil ďalší pokojný deň. Nešiel za vedmou zvestovať jej úžasnú novinu. Ani neskákal od radosti od odhalenia hlbokej pravdy. S učencami nediskutoval o ich pravde a nesnažil sa im vyjaviť svoje tajomstvo.

Odvtedy žil svoje dni obyčajným životom. Pomáhal otcovi, staral sa o súrodencov, a v dlhých chvíľach chodil sa túlať do lesov. A vždy, keď na jeho prahu zastal pútnik v núdzi, prijal ho. Neliečil, a predsa sa stal tým, ktorého vyhľadávajú chorí. Nestal sa svätým mužom, nechodili k nemu davy ľudí. No tí, čo prišli, už nikdy neboli takí ako predtým. Objavili v sebe svetlo.

A vedma? Stretli sa po čase celkom náhodou, lebo odkedy zažil Makadi odhalenie, viac ju nevyhľadal. Naberal vodu zo studne, keď ho zbadala, a on zbadal ju. Nepovedala nič, iba sa dlho na neho dívala, a potom, sotva badateľne sa usmiala.

Z Makadiho sa nestal liečiteľ, ostal stolárom. A predsa bol najmocnejší lekár široko – ďaleko. Odhaľoval svetlo v iných, zotieral nánosy vrstiev, ktoré si na seba nasúkali v podobe hodností, vzťahov a majetkov a nachádzal seba v nich, a dovoľoval im to nevidieť…

………………….

Milá Duša,

to, kto si, nemôžeš uhádnuť. Nemôžeš to počuť, darmo Ti to iný bude vysvetľovať.

Nemôžeš to vyskúmať.

Môžeš rozobrať atóm a hľadať, skúmať, ako funguje, hľadať tie najmenšie častice a bádať, z čoho je zložený svet a prečo vznikol, môžeš merať veľkosť vesmíru a kresliť jeho hranice, rátať počet vesmírov, Boha tam však nenájdeš. A predsa je všade.

Malé je veľké a veľké je malé. Až keď odpoveď objavíš v sebe, až vtedy je odhalená. Potom nebudeš viac nenávidieť svoje slabosti, nebudeš sa trestať za svoje poklesky, ale sa prijmeš s láskou, akej je schopný len Boh. Lebo svetlo je láska a láska je Boh a všetko je jedno.

Podobné priťahuje podobné, preto zotrvaj v prítomnosti tých, ktorí poznajú svoje svetlo, objavíš ho aj v sebe.

Kto si, milá Duša?