Pamätáš?

Ak náhodou stále nevieš, kto si, milá Duša, toto Ti možno pomôže. Ja viem, že si už mala zopár zábleskov „sebavidenia sa“. Už sa Ti to raz stalo, pamätáš?

Ten moment úplného odhalenia, kedy spadli z Teba všetky masky a obleky, ktoré si si za svoj život stihla ponavliekať. Zrazu si všetko videla jasne, pamätáš? Celý svet, ľudia naokolo, kolegovia, priatelia, Tvoje deti, manžel alebo žena, celý Tvoj svet si zrazu uvidela v jednote. Čistej, mäkkej jednote a všetko naokolo bolo jedno. Slnko, obloha, stromy, vtáky, zvieratá, dokonca aj mikroorganizmy zrazu neexistovali. A existovali zároveň. V jednom, jednoduchom a pritom nepredstaviteľne komplikovanom celku. Všetko bolo malé a veľké zároveň, pamätáš, Duša? Dokázala si sa večnosť pozerať na slnko, cítiť vôňu vzduchu, počúvať detský smiech a ten okamih, ten kratučký čas v Tvojom živote sa stal večnosťou a Ty si iba… bola.

A vychutnávala si bytie, neboli žiadne strachy, iba úplné pochopenie a prijatie všetkého. Všetkých vzťahov v tomto živote, všetkých bolestí, ktoré si zažila, každej jednej rany, ktorú si uštedrila. Prijatie a hlboké porozumenie. A láska… tá láska, pamätáš, Duša? Nie taká tá „svetská“ s kopou vášní a všemožných citov, ale tá tichá, jemná a pritom neskutočne silná láska ku všetkému. Vtedy si pochopila, „JA SOM“. Uvidela si seba samu v obraze sveta a pochopila si, že Ty si jedno a to isté. Ja viem, že si to pamätáš, Duša. Je jedno, ako hlboko sa to Tvoje ego rozhodlo zakopať, T y s i p a m ä t á š.

Tú nekonečnú dĺžku chvíle, ktorú spiaci ani nezaregistrujú. Tú krásu sveta, nekonečnosť detailov a lásku, prijímanú a dávanú a zrazu sa všetko zmení. Nielen Ty vidíš svet, ale svet vidí Teba. Zrazu sa ostatné duše usmievajú a Ty vidíš a vieš, ktorá je prebudená. Vysielaš lásku svetu a tá sa k Tebe rinie ako veľká rieka, a Ty sa v nej kúpeš. Dejú sa zázraky, také tie miniatúrne, ako že nájdeš štvorlístok. Ba čo, 5 lístok a keby si chcela, vieš, že nájdeš čokoľvek. Ale Ty nechceš, lebo zrazu vidíš, čo je podstatné. A dejú sa aj veľké zázraky, zrazu vnímaš svet a svet vníma Teba. Tá chvíľa, tak krátka v Tvojom živote a predsa tak zásadná. Zrazu jasne počuješ hlas svojej duše, je nezameniteľný a Ty viac nepochybuješ o žiadnom zo svojich krokov. Akokoľvek bláznivé alebo nezmyselné sa môžu zdať, Ty vieš.

A POTOM…

Mooji raz povedal: „Mohli by byť knihy plné ľudských príbehov nazvané „a potom““. A presne to sa Ti stalo. A POTOM… prišiel reálny život. Akokoľvek dlho trvala tá chvíľa, zrazu pominula. A Ty si si nedokázala spomenúť, čo sa stalo. Zrazu si zabudla, ako sa vrátiť do toho blaženého stavu prebudenia. Opäť si zaspala spánkom odvekej hry ľudstva a zabudla si, že si Duša, a nie avatar, do ktorého si sa prevtelila. A začali sa diať nepríjemné veci, ako že nemala prácu, čo Ti v stave prebudenia nevadilo, ale zrazu si nevedela, čo si to vlastne chcela robiť, alebo vlastne, ako preboha si si mohla myslieť, že týmto sa môžeš živiť. Takže menej peňazí, staré strachy sa vrátili a bola si „presne tam, kde si bola na začiatku“. Ten kratučký okamih si si myslela, že to už-už máš, a ono Ti to uletelo.

Milá Duša, je jedno, v akom človeku si oblečená, ja viem, že toto všetko si pamätáš a už sa Ti to stalo. Možno si sa už aj vzdala túžby zobudiť sa a opäť si sa ponorila do sladko-trpkého spánku plného bolestí, žiaľov, chorôb, strachov, stresov, hádok, závisti, klamstva, nenávisti, ľútosti, smútku, zúrivosti…

Vnímaš tú zmenu energie, keď si v „prebudení“ a keď čítaš o „spánku“? Možno si si až teraz všimla ten rozdiel sveta pri zobudení, akokoľvek naivne ho teraz v obleku svojho človeka vnímaš, a sveta, do ktorého si sa vrátila. Duša, prosím Ťa. Iba na kratučký okamih si spomeň, dovoľ si vrátiť všetky tie pocity a otvor oči. Je to tak jednoduché, iba si spomeň. A zmeníš svet…